Aikido
Japonské bojové umenia boli vytvorené ako prostriedok boja o moc vo feudálnom Japonsku i ako prostriedok individuálnej sebaobrany. Pôvodne slúžili takmer výlučne k zabitiu nepriateľa. V tejto podobe sa i dnes uplatňujú pri výcviku ozbrojených zložiek . Táto skupina bojových umení sa japonsky nazýva BUDŽUCU /bu - vojna, boj, džucu - umenie, dokonalosť/. Do tejto skupiny patria napríklad pôvodný japonský šerm a vojnová lukostreľba.
Hlavne začiatkom 20. storočia došlo k premene BUDŽUCU v BUDÓ /dó - cesta, budó - cesta boja/. V budó už nie je cieľom usmrtenie protivníka, ale predovšetkým dokonalé poznanie seba samého a neustále sebazdokonaľovanie.
Technika tu nie je cieľom, ale prostriedkom k dosiahnutiu sebapoznania. Cieľom je dosiahnutie úplnej harmónie telesnej a duševnej stránky človeka. V Bude sa odráža hĺbka kultúry ďalekého východu. Takisto ako pri vykonávaní kaligrafie, čajového obradu alebo ikebany, je v ňom nadovšetko dôležité sústredenie na vykonávanú činnosť, spojené s estetikou ľudského pohybu a správneho dýchania. O ňom sa hovorí, že spája telo a ducha.
Aikido patrí medzi najmladšie japonské bojové umenia, pretože bolo vytvorené až v roku 1925 Morihei Ueshibom /1883 - 1969/ .Za zdroj mu poslúžilo pôvodné bojové umenie aikidžucu s koreňmi v 9. storočí, kendžucu /umenie meča/, džódžucu /umenie krátkej tyče/ a džúdžucu /jemné umenie/.Ústrednou ideou aikido je, ako už napovedá jeho názov, používanie koordinovanej sily ki /vnútornej energie, duše/ v harmónii či v súlade /ai/ s požiadavkami a okolnosťami boja.
Aikido má veľmi elegantnú techniku, ktorá je úplne založená na využití sily a reakcií protivníka. Princípy techniky pozostávajú v značnej miere z princípov používania meča. Hlavnú úlohu zohráva koordinácia s aktivitou protivníka. Aikido je relatívne nenáročné na svalovú silu, preto je vhodné nielen pre mužov ale i pre ženy, deti a starších adeptov. Hovorí sa, že technika aikido, ktorá je náročná na použitie sily, nie je správne prevádzaná a je proti duchu aikido.